Výkon práce v EÚ

Koordinácia sociálneho zabezpečenia

Koordinácia medzi krajinami EÚ v záujme občanov.

Jedným zo základných princípov Európskej únie (EÚ) je právo občanov na voľný pohyb. Pre oblasť sociálneho zabezpečenia z toho vyplýva povinnosť členských štátov zaobchádzať s migrujúcimi občanmi EÚ rovnako ako s vlastnými štátnymi príslušníkmi tak, aby nebola obmedzená ich možnosť pracovať v jednotlivých členských štátoch. V oblasti sociálneho zabezpečenia nedochádza k harmonizácii národných sociálnych systémov členských štátoch, ale iba k ich koordinácii. Dôvodom je rôznorodosť sociálnych systémov krajín, ktoré sú založené na odlišných princípoch a majú aj rôzne inštitucionálne usporiadanie. Koordinácia ponecháva národné predpisy bezo zmeny, to znamená že rozdiely medzi národnými systémami zostávajú. Koordinácia nahrádza výlučne tie národné predpisy, ktoré sú pre migrujúcich občanov diskriminačné a pre tieto prípady vytvára EÚ vlastné predpisy – koordinačné nariadenia. Koordinačné predpisy sú pravidlá medzinárodného práva sociálneho zabezpečenia, ktoré majú v úmysle zosúladiť vzájomné vzťahy systémov sociálneho zabezpečenia z dôvodu regulovania nadnárodných otázok, s cieľom ochraňovať pozície sociálneho zabezpečenia občanov.

Koordinačné predpisy

Právne predpisy Európskeho spoločenstva účinné do 30. 04. 2010 a po 01. 05. 2010.

Od vstupu Slovenskej republiky (Slovensko) do EÚ od 1. mája 2004 sa aj na území Slovenska začali uplatňovať koordinačné nariadenia, nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (nariadenie č. 1408/71) a nariadenie Rady (EHS) č. 574/72, ktoré určuje spôsob vykonávania nariadenia č. 1408/71 (nariadenie č. 574/72).

Od 1. mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (základné nariadenie) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (vykonávacie nariadenie). Základné nariadenie a vykonávacie nariadenie sa vzťahuje na členské štáty EÚ.

Nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. Okrem toho sa nariadenie vzťahuje aj na pozostalých po osobách, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť takýchto osôb, keď sú ich pozostalí štátnymi príslušníkmi členského štátu, alebo osobami bez štátnej príslušnosti alebo utečencami s bydliskom v jednom z členských štátov.

S účinnosťou od 1. januára 2011 sa nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 1231/2010 z 24. novembra 2010 rozšírila pôsobnosť základného a vykonávacieho nariadenia na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa uvedené nariadenia doteraz nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých za predpokladu, že majú na území členského štátu EÚ riadny pobyt a sú v situácii, ktorá sa neobmedzuje vo všetkých ohľadoch na jeden členský štát (nevzťahuje sa na Dánsko, Island, Lichtenštajnsko, Nórsko, Švajčiarsko a Veľkú Britániu).

Od 1. apríla 2012 sa základné nariadenie a vykonávacie nariadenie vzťahuje na Švajčiarsko na základe rozhodnutia Spoločného výboru zriadeného na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb č. 1/2012 z 31. marca 2012.

Od 1. júna 2012 sa základné nariadenie a vykonávacie nariadenie vzťahuje na štáty EHP (Island, Lichtenštajnsko, Nórsko) na základe rozhodnutia Spoločného výboru EHP č. 76/2011 z 1. júla 2011.

Vo vzťahu k Islandu, Lichtenštajnsku, Nórsku (do 31. 5. 2012), Švajčiarsku (do 31. 3. 2012) a na štátnych príslušníkov tretích krajín, migrujúcich v rámci Veľkej Británie, sa i naďalej po 1. 5. 2010 vzťahujú pôvodné koordinačné nariadenia, t.j. nariadenie č. 1408/71 a nariadenie č. 574/72.

Od 28. júna 2012 je účinné nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 465/2012, z 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 – zaoberá sa najmä aplikáciou článku 13 základného nariadenia.

Základné nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú nasledovných oblastí sociálneho zabezpečenia:

nemocenské dávky (napr. nemocenské peňažné dávky, vecné dávky zdravotnej starostlivosti),

• dávky v materstve a rovnocenné dávky v otcovstve (napr. materské),
• dávky v invalidite (napr. invalidné dôchodky),
• dávky v starobe (napr. starobné dôchodky),
• pozostalostné dávky (napr. vdovské, vdovecké a sirotské dôchodky),
• dávky v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania;
• podpora pri úmrtí (príspevok na pohreb),
• dávky v nezamestnanosti (dávka v nezamestnanosti),
• preddôchodkové dávky (nejde o predčasný dôchodok),
• rodinné dávky (napr. prídavok na dieťa, rodičovský príspevok a iné).   

Základné princípy koordinácie

Aké sú princípy koordinácie.

Koordinácia sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, ktoré pre migrujúcich pracovníkov znamenajú nasledujúce:

• Podľa princípu rovnakého zaobchádzania podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva.
• Na základe princípu aplikácie legislatívy jediného štátu by nemalo dochádzať k situácii, aby migrujúca osoba podliehala právnym predpisom viacerých štátov, resp. aby nebola poistená vôbec. Ustanovenia Hlavy II nariadenia č. 883/2004 obsahuje ustanovenia, ktoré určujú pravidlá príslušnosti k právnym predpisom, keď je osoba zamestnaná alebo samostatne zárobkovo činná, prípadne neaktívna.
• Princíp spočítavania dôb poistenia sa využíva v prípadoch, kedy človek strávi časť svojho pracovného života v jednom a časť v druhom členskom štáte a pritom nesplní predpísanú dobu pre nárok na dávku v niektorom z nich. Koordinačné nariadenia zakotvujú ustanovenia, ktoré umožňujú pre získanie nároku na dávky tam, kde to prichádza v úvahu, prihliadnuť aj na doby poistenia získané v druhých členských štátoch.
• Princíp zachovania nadobudnutých práv umožňuje, aby dávky sociálneho zabezpečenia boli vyplácané oprávnené osobe aj mimo územia toho členského štátu, kde na ne vznikol nárok, do štátu jej bydliska alebo pobytu. 

Určovanie uplatniteľnej legislatívy

Aké sú povinnosti a podľa ktorých zákonov.

Osoby, na ktoré sa koordinačné predpisy vzťahujú podliehajú právnym predpisom len jedného štátu. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, podľa ktorého príslušnou legislatívou je legislatíva štátu, v ktorom zamestnaná osoba, resp. samostatne zárobkovo činná osoba vykonáva činnosť [článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia]. Takto sa určí uplatniteľná legislatíva nezávisle od toho, v ktorom členskom štáte EÚ má osoba bydlisko. Na zamestnanca vykonávajúceho činnosť len v jednom štáte sa vzťahuje legislatíva tohto štátu aj vtedy, ak nemá zamestnávateľ sídlo, resp. miesto podnikania v štáte, v ktorom zamestnanec činnosť vykonáva. Uvedené sa obdobne vzťahuje aj na SZČO, na ktorú sa vzťahuje legislatíva štátu výkonu činnosti aj vtedy, ak nie je v štáte výkonu činnosti etablovaná. Zamestnávateľ, ktorý zamestnáva zamestnanca v inom členskom štáte je povinný plniť povinnosti podľa legislatívy platnej na území štátu miesta výkonu činnosti zamestnanca. V prípade uplatnenia uvedeného článku základného nariadenia sa PD A1 nevystavuje.

Zároveň základné nariadenie, resp. vykonávacie nariadenia obsahujú ustanovenia, kedy dochádza k výnimkám z tohto všeobecného pravidla. V zmysle článku 11 ods. 3 písm. b) základného nariadenia podlieha štátny zamestnanec právnym predpisom toho členského štátu, ktorého správa ho zamestnáva, aj keby vykonával činnosť na území iného členského štátu. Osobitne sa určuje legislatíva v prípade medzinárodnej lodnej dopravy vykonávanej na mori, resp. leteckej dopravy. V prípade lodnej dopravy sa činnosť zamestnanca alebo SZČO zvyčajne vykonávanej na palube plavidla na mori plávajúceho pod vlajkou členského štátu považuje za činnosť vykonávanú v danom členskom štáte. Avšak osoba zamestnaná na palube plavidla plávajúceho pod vlajkou členského štátu a odmeňovaná za takúto činnosť podnikom alebo osobou, ktorej registrované sídlo alebo miesto podnikania je v inom členskom štáte, podlieha právnym predpisom tohto iného členského štátu, ak tu má daná osoba bydlisko. Podnik alebo osoba, ktorá vypláca odmenu, sa na účely týchto právnych predpisov považuje za zamestnávateľa (článok 11 ods. 4 základného nariadenia). V prípade leteckej dopravy sa činnosť člena letovej posádky alebo palubného sprievodcu, ktorý poskytuje služby v oblasti osobnej alebo nákladnej leteckej dopravy, považuje za činnosť vykonávanú v členskom štáte, v ktorom sa nachádza domáca základňa, ako sa vymedzuje v prílohe III k nariadeniu (EHS) č. 3922/91 (článok 11 ods. 5 základného nariadenia).

Vyslanie

Taktiež základné nariadenia obsahuje článok 12, ktorý upravuje osobitné pravidlá na určovanie uplatniteľnej legislatívy v prípade vyslania zamestnancov, resp. samostatne zárobkovo činných osôb na územie druhých členský štátov. Inštitút vyslania v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia je možné uplatniť, ak zamestnanec, ktorý zvyčajne vykonáva činnosť pre zamestnávateľa na území vysielajúceho členského štátu, je dočasne vyslaný týmto zamestnávateľom na územie iného členského štátu, aby v ňom vykonával prácu pre vysielajúceho zamestnávateľa, pričom očakávané trvanie tejto práce nepresahuje 24 mesiacov a zamestnanec nie je vyslaný, aby nahradil iného zamestnanca.

K náhrade vyslaného zamestnanca dochádza, ak zamestnávateľ na základe pokračujúcej obchodnej zmluvy opakovane vysiela iného zamestnanca na tú istú pozíciu a na ten istý účel.

Inštitút vyslania je možné uplatniť aj na osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahuje slovenská legislatíva. Požiadavka „bezprostredne pred začatím zamestnania“ sa považuje za splnenú, ak sa na vyslaného zamestnanca vzťahovali slovenské právne predpisy aspoň jeden mesiac pred jeho vyslaním. Kratšia doba si vyžaduje individuálne posúdenie pri zohľadnení všetkých príslušných faktorov v zmysle rozhodnutia A2.

Charakteristické znaky vyslania sú najmä:

1. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce;
2. existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenska, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca.

Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako sú činnosti výlučne vnútorného riadenia na území Slovenska pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o:

1. miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu,
2. počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území Slovenska a v prijímajúcom členskom štáte,
3. miesto, do ktorého sa vyslaní zamestnanci prijímajú,
4. miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi,
5. právo vzťahujúce sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej,
6. obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte,
7. počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte ,
8. registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania,
9. vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10% zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov.

Podmienky vyslania však musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. Je nevyhnutné, aby počas celého obdobia vyslania bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä pokiaľ ide o zachovanie priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom.

Inštitút vyslania sa uplatní aj vtedy, ak zamestnávateľ vyslal zamestnanca do členského štátu, aby tam následne alebo súčasne vykonával prácu v dvoch alebo viacerých podnikoch, ktoré sa nachádzajú v tom istom členskom štáte. Hlavným a rozhodujúcim prvkom je to, že práca sa naďalej vykonáva v prospech vysielajúceho zamestnávateľa.

Krátke prerušenie vyslania zamestnanca v prijímajúcom štáte z akéhokoľvek dôvodu napr. dovolenka, dočasná pracovná neschopnosť, školenie vo vysielajúcom podniku, výkon činnosti, pobyt na Slovensku atď., ktoré nepresahuje dva mesiace, sa nepovažuje za prerušenie obdobia vyslania.

Vyslanie zamestnanca do iných členských štátov, ktoré nasleduje okamžite po predchádzajúcom vyslaní, sa v každom prípade považuje za nové vyslanie, ktoré môže trvať najviac 24 mesiacov.

Keď zamestnancovi skončí obdobie vyslania, pre toho istého zamestnanca, toto istého zamestnávateľa a ten istý členský štát sa nemôže povoliť žiadne nové obdobie vyslania, pokiaľ neuplynuli minimálne dva mesiace odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania.

O uplatnenie inštitútu vyslania zamestnanca môže požiadať aj zamestnávateľ, ktorý zamestnáva fyzické osoby na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru za predpokladu, že spĺňa charakteristické znaky vyslania.

Zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ, ktorý vysiela zamestnancov do svojej organizačnej zložky môžu uplatniť inštitút vyslania, ak spĺňajú charakteristické znaky vyslania a vykonávajú na území Slovenska počas vyslania zamestnancov podstatné činnosti.

SZČO môže využiť inštitút vyslania v zmysle článku 12 ods. 2 základného nariadenia za predpokladu, že v inom členskom štáte bude vykonávať podobnú činnosť ako tú, ktorú vykonáva zvyčajne vo vysielajúcom štáte (Slovensko) a očakávané trvanie tejto činnosti neprekročí 24 mesiacov.

Inštitút vyslania môže uplatniť SZČO, ktorá zvyčajne vykonáva podstatné činnosti na Slovensku. Takáto osoba predovšetkým musí vykonávať svoju činnosť na Slovensku minimálne dva mesiace pred dátumom, ku ktorému chce využiť ustanovenie o vyslaní. Ak jej toto obdobie kratšie, výkon podstatných činností sa posúdi s prihliadnutím na všetky ostatné okolnosti. Zároveň musí SZČO spĺňať potrebné podmienky pre výkon samostatnej zárobkovej činnosti na Slovensku počas vyslania tak, aby jej umožnili v nej pokračovať po ukončení vyslania.

Splnenie požiadavky výkonu podstatných činností vykonávaných SZČO pred vyslaním sa posudzuje aj na základe:

1. existencie priestorov na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti (napr. prevádzka, kancelárske priestory, prenajaté priestory na podnikanie atď.),
2. registráciou v živnostenskom registri alebo v komorách, profesijných spolkoch atď.,

Kritériom na určenie, či činnosť, ktorú SZČO odíde vykonávať do iného členského štátu, je podobná činnosti, ktorú SZČO obvykle vykonáva na území Slovenska, je skutočná povaha činnosti, a nie kvalifikácia činnosti prijímajúcim členským štátom buď ako činnosť zamestnanca, alebo ako činnosť SZČO.

Krátke prerušenie vyslania z akéhokoľvek dôvodu, napr. dočasná pracovná neschopnosť, dôležité rodinné udalosti, výkon v činnosti na Slovensku atď., nepresahujúce dva mesiace nepredstavuje prerušenie obdobia vyslania.

Postup pri zadovážení PD A1 v prípade vyslania a spočítavanie dôb vyslania

Keď zamestnávateľ vysiela zamestnanca na územie iného členského štátu, resp. ak inštitút vyslania chce uplatniť SZČO, musia sa v dostatočnom časovom predstihu pred vyslaním obrátiť na príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne (pobočka) a podať písomnú žiadosť o vystavenie PD A1 z dôvodu vyslania. Ak zamestnávateľ, resp. SZČO splnia podmienky vyslania, pobočka vystaví PD A1. Tento formulár zašle zamestnávateľovi, ktorý ho odovzdá vysielanému zamestnancovi. Vysielaný zamestnanec, resp. SZČO sa originálom PD A1 preukazujú na účely kontrol vykonávaných v sociálnom zabezpečení. Počas doby vyslania pobočka kontroluje, či sú aj naďalej splnené všetky podmienky vyslania. Zmeny, ktoré sa vyskytnú počas doby vyslania zamestnávateľ, zamestnanec a SZČO oznamujú písomne pobočke v lehote do 8 dní (pozri tlačivo: Oznámenie zamestnávateľa o zmenách vo vyslaní, resp. Oznámenie SZČO o zmenách vo vyslaní).

Ak nie sú splnené podmienky vyslania, dotknutý zamestnanec, resp. SZČO podľa všeobecného pravidla určujúceho uplatniteľnú legislatívu – článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, podliehajú legislatíve členského štátu, v ktorom vykonávajú činnosť. Zamestnávateľ, zamestnanec a SZČO sú povinní plniť všetky povinnosti súvisiace s registráciou a platením príspevkov na sociálne zabezpečenie podľa legislatívy štátu výkonu činnosti danej osoby. V súlade so zásadou jednej uplatniteľnej legislatívy, ak zamestnanec, resp. SZČO podliehajú legislatíve štátu výkonu činnosti, nemôžu platiť príspevky podľa slovenských právnych predpisov sociálneho zabezpečenia aj keď majú bydlisko na Slovensku.

Inštitút vyslania sa uplatní aj v prípade krátkodobého vyslania, ktoré môže trvať aj jeden deň. Podotýkame, že v prípade ak nie je možné z objektívnych dôvodov požiadať o vystavenie PD A1z dôvodu vyslania v dostatočnom časovom predstihu pred vyslaním, PD A1, ak sú splnené podmienky vyslania a ak je ich možné preskúmať, je možné vystaviť aj počas doby vyslania aj po jej ukončení. V tomto prípade má PD A1retroaktívny účinok.

Zvyčajný výkon činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch

V situáciách, ak zamestnanec alebo SZČO zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov zohráva významnú úlohu bydlisko. Za bydlisko sa v zmysle základného nariadenia, resp. vykonávacieho nariadenia považuje miesto, kde sa osoba väčšinou zdržiava, kde má rodinu, majetok, centrum svojich životných záujmov atď.

Zamestnanec, ktorý vykonáva činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha v zmysle článku 13 ods. 1 základného nariadenia právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času strávi výkonom činnosti v štáte bydliska a/alebo najmenej 25 % z celkovej odmeny dosiahne výkonom činnosti v štáte bydliska. V prípade, ak zamestnanec nevykonáva podstatnú časť činnosti v štáte bydliska, podlieha 1) - právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa, ak je zamestnaná jedným podnikom alebo zamestnávateľom, alebo 2) – právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podnikov alebo zamestnávateľov, ak je zamestnaná dvoma alebo viacerými podnikmi alebo zamestnávateľmi, ktorí majú svoje registrované sídlo alebo miesto podnikania len v jednom členskom štáte, alebo 3) – právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa, pričom nejde o členský štát jej bydliska, ak je zamestnaná v dvoch alebo vo viacerých podnikoch alebo u dvoch alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje registrované sídlo alebo miesto podnikania v dvoch členských štátoch, pričom jeden z nich je členským štátom bydliska, alebo 4) – právnym predpisom členského štátu bydliska, ak je zamestnaná v dvoch alebo vo viacerých podnikoch alebo u dvoch alebo viacerých zamestnávateľov, z ktorých aspoň dvaja majú registrované sídlo alebo miesto podnikania v rôznych členských štátoch, ktoré nie sú členským štátom bydliska.

SZČO, ktorá vykonáva činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha v zmysle článku 13 ods. 2 nariadenia právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času strávi výkonom činnosti v štáte bydliska a/alebo najmenej 25 % z celkovej odmeny dosiahne výkonom činnosti v štáte bydliska. V prípade, ak SZČO nevykonáva podstatnú časť činnosti v štáte bydliska, tak podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu. Centrum záujmu SZČO sa stanovuje po zohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym a trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy a dĺžky trvania vykonávania jednotlivých činností, počtu poskytovaný služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto okolnosti.

Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec a činnosť ako SZČO v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec.

Osoba, ktorá je zamestnaná ako štátny zamestnanec niektorým členským štátom a vykonáva činnosť ako zamestnanec a/alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, ktorého správa ju zamestnáva.

Zároveň v zmysle vykonávacieho nariadenia sa pri určovaní uplatniteľnej legislatívy v prípade výkonu činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov neberú do úvahy zanedbateľné činnosti, t. j. činnosti, ktoré svojim rozsahom nepresahujú viac ako 5 % z celkového pracovného času a/alebo 5% z celkovej dosiahnutej odmeny.

V prípade, ak k súbehu vykonávania činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov prišlo pred 1. májom 2010 (vo vzťahu k Švajčiarsku pred 1. aprílom 2012 a vo vzťahu k štátom EHP pred 1. júnom 2012) a nezmenená situácia trvá až do dňa podania príslušnej žiadosti o posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy, uplatniteľná legislatíva sa určí v zmysle nariadenia č. 1408/71, resp. nariadenia č. 574/72. Uvedené určenie uplatniteľnej legislatívy bude platiť aj po 1. máji 2010, keďže v zmysle článku 87 ods. 8 základného nariadenia, ak sa v dôsledku uplatňovania základného nariadenia na osobu vzťahujú právne predpisy iného členského štátu, ako je členský štát určený v súlade s hlavou II nariadenia č. 1408/71, tieto právne predpisy sa ďalej uplatňujú, pokiaľ sa daná situácia nezmení (za zmenu situácie sa považuje najmä zmena statusu osoby, zmena bydliska, ukončenie činnosti zamestnanca alebo SZČO, zmena štátu výkonu činnosti), avšak najdlhšie po dobu 10 rokov od dátumu účinnosti základného nariadenia, ak dotknutá osoba nepožiada, aby sa na ňu vzťahovali právne predpisy uplatniteľné podľa základného nariadenia. Ak sa uplatnením základného nariadenia majú na osobu vzťahovať právne predpisy iného členského štátu, ako ktoré boli určené podľa nariadenia č. 1408/71, zmena uplatniteľných právnych predpisov sa vykoná v prvý deň nasledujúceho mesiaca, v ktorom osoba žiadosť o uplatnenie základného nariadenia podala.

Postup pri zadovážení PD A1 v prípade výkonu činnosti na území dvoch alebo viacerých členských štátov

Zamestnanec, resp. SZČO, ak vykonávajú svoju činnosť súbežne (striedavo) na území dvoch alebo viacerých členských štátov a majú bydlisko na území Slovenska, oznámia svoju situáciu podľa vykonávacieho nariadenia písomne príslušnej pobočke, podaním žiadosti na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia vzťahujúcej sa na ich situáciu. V prípade podania žiadosti na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia osobou, ktorá má bydlisko na území iného členského štátu, Sociálna poisťovňa postúpi takúto žiadosť príslušnej inštitúcii iného členského štátu, resp. ju vráti dotknutej osobe s tým, že nie je oprávnená v danom prípade rozhodovať vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Sociálna poisťovňa, ústredie, v prípade určenia slovenskej legislatívy vystaví PD A1, ktorý zašle zamestnancovi, resp. SZČO. V prípade určenia legislatívy iného členského štátu Sociálna poisťovňa oznámi určenie príslušnej legislatívy dotknutej osobe a príslušnej inštitúcii druhého členského štátu.

Do pozornosti odporúčame samotné žiadosti, v ktorých sú uverejnené podrobnejšie informácie.